História cirkvi - gréckokatolícka

V rokoch 1905 - 1907 vybudovali veriaci gréckokatolíckej cirkvi z Kuzmíc a Silvaša svoj Chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Kuzmiciach. Vysviacku chrámu vykonal užhorodský gréckokatolícky biskup mons. Július Fircák, čo nasvedčovalo, že farnosť už patrila do pôsobnosti tohto biskupstva. /KK, s. 112/ Farské matriky gréckokatolíckej cirkvi boli vedené oveľa skôr, presnejšie od roku 1770. Žiada sa uviesť, že do roku 1924 patrili Kuzmice a Silvaš do Gréckokatolíckeho farského úradu v Brezine /Kolbaš/. V uvedenom roku sa Kuzmice a Silvaš odčlenili a vytvorili samostatný Gréckokatolícky farský úrad v Kuzmiciach, ktorého farnosťou bol Silvaš. Kuzmickú gréckokatolícku faru postavili roku 1925 a miestny gréckokatolícky kňaz /pop/ býval dovtedy v tamojšom súkromnom príbytku. Prvým kňazom na tejto fare bol Anton Mihalovič, ktorý sa staral aj o výstavbu farskej budovy. Priblížme preto životné osudy tohto prvého kňaza v slivníckej gréckokatolíckej farnosti.

Osud kňaza Antona Mihaloviča /1894 – 1981/ Gréckokatolícky kňaz Anton Mihalovič sa narodil 24. septembra 1894 v rodine právnika vo Viedni. Dostal meno po otcovi Anton. Už ako päťročný sa stal úplnou sirotou a skončil v sirotinci. V časoch najťažších sa ho ujal strýko Eugen Mihalovič, ktorý bol kňazom v Topoľanoch. Gymnaziálne a teologické štúdiá absolvoval v Užhorode s podporou babičky, kanonika Andreja Karcubu, profesorov i prefekta internátu, neskoršieho mukačevského biskupa Petra Gebeja. Po získaní absolutória z teológie prijal roku 1917 sviatosť manželstva s Annou Hadžegovou. Boh im požehnal tri deti. Najstarší syn padol v druhej svetovej vojne. Kňazskú vysviacku prijal 9. decembra 1917 v Katedrálnom chráme Povýšenia svätého Kríža v Užhorode z rúk vladyku Antona Pappa. Krátko pôsobil ako kaplán vo farnosti Ilnica, potom administroval farnosť Veľká Toroňa /Marmarošská župa/ a od roku 1925 sa stal správcom novozriadeného farského úradu v Kuzmiciach, kde úspešne pôsobil až do násilne akcie „P“ roku 1950. Súčasne pôsobil ako profesor náboženstva a hudby na Dievčenskom učiteľskom ústave v Užhorode. Po akcii „P“ obstál, vzoprel sa hrozbám a znášal príkoria vsústreďovacom kláštore v Hlohovci, tábore v Podolínci i vyhnanstvo v českom Tuhánci a neďalekom Tuhaňe.Tam  bol pastierom oviec a závozníkom na štátnom majetku. V týchto podmienkach prežil deväť rokov. Do Zlatej Idky sa vrátil roku 1959 s manželkou už ako dôchodca. Zblížil sa tam s rímskokatolíckym kňazom z blízkeho Hýľova Romanom Blaščíkom, ktorý neskôr tiež pôsobil v Slivníku. K dcére Eve do Košíc sa presťahoval roku 1961.

Do Gréckokatolíckeho farského úradu v Kuzmiciach sa opäť vrátil roku 1968 a pôsobil tam dva roky. Privítali ho ako 74 ročného, po rokoch násilného odlúčenia, aj Slivníčania. Hoci bol maďarskej národnosti , ako prvý znotoval slovenskú liturgiu vo svojej farnosti Kuzmice. Bol mnohostranne orientovaným kňazom, literárne činným a hudobne nadaným. Publikoval niekoľko príspevkov v brožúrach s náboženskou tematikou. Išlo o brožúry Boj o malú cirkev, Dajme sa do toho, Kniha pre každého – malý katechizmus a iné. Staručký sedemdesiatsedemročný ešte pôsobil vo farnosti Pribeník.  Zomrel 23. októbra 1981 v Košiciach, kde prežil posledné roky života. /Babjak, J.: Zostali verní V, s. 75/

Imrich Vasilčák, titulárny kanonik
Narodil sa 20. februára 1920 v rodine kašovského roľníka Juraja Vasilčáka. Detstvo prežil s dvomi staršími sestrami Annou a Máriou. Gymnázium ukončil v Prešove. Teologické štúdiá začal v Prešove a ukončil v U žhorode. V roku 1944 získal absolutórium z teológie. Sviatosť manželstva prijal 29. júna 1944 v Katedrálnom chráme Povýšenia sv. Kríža v U žhorode s učiteľkou Magdalénou Bertókovou. Boh im požehnal dve deti, dcéru Kristínu a syna Emiliána. Sviatosť kňazstva prijal 12. júla 1944 v Katedrálnom chráme Povýšenia svätého Kríža v Užhorode z rúk hajdudorožského vladyku Mikuláša Dudáša, ktorý po smrti biskupa Alexandra Stojku administroval užhorodskú eparchiu. Primície slávil v Kašove 16. júla 1944. Ako novokňaz pôsobil na Podkarpatskej Rusi v Pozňakovciach a Haňkovici. V rokoch 1945 – 1950 bol správcom fary vo Výrave, kde zabezpečil opravu chrámu a farskej budovy. /Schematizmus, 2008, s. 112/  Pred násilnou akciou „P“ ho v marci 1950 spolu s ďalším kňazom Jozefom Žadanským z fary vo Svetliciach zatkli príslušníci Štátnej bezpečnosti. Prestup do pravoslávnej cirkvi obidvaja odmietli. Hrozilo mu zatknutie, a preto sa vrátil k rodičom do Kašova, kde sa niekoľko mesiacov skrýval. Medzitým ho obžalovali, a preto ušieldo Čiech, kde pracoval v cukrovare v Nymburku. Štátny súd v Bratislave ho v neprítomnosti odsúdil  na 18 mesiacov väzenia a 10 000 Kčs peňažného trestu za poburovanie proti ľudovodemokratickému zriadeniu.Bol na neho vydaný zatykača roku 1952 ho po návrate z Čiech zatkli v Košiciach. Odviezli ho do väzenia v Bratislave a následne eskortovali na 11 mesiacov do Ilavy. Na amnestiu po smrti prezidenta Klementa Gottwalda ho z väzenia predčasne prepustili. V rokoch 1953 – 1960 pracoval v karvinských banských stavbách ako robotník a technik. Na Morave sa stretával s viacerými kňazmi, a to ThDr. Jánom Murínom, Vojtechom Huľvom, Jánom Mihalovičom, Gabrielom Kopčayom a ďalšími. V roku 1958 ho nepreverili a o dva roky sa vrátil do Košíc. Pracoval ako tesár v Hutných stavbách Košice, v Prefe a na montážach viacerých stavieb. Po obnovení gréckokatolíckej cirkvi roku 1968 nastúpil s podlomeným zdravím na faru v Dvoriankach. /Schematizmus, 2008, s. 315/ Dostal sa z ťažkej choroby a prešovský ordinár ho 18. decembra 1970 menoval za titulárneho arcidekana a následne trebišovského okresného dekana. V roku 1970 bol preložený na Gréckokatolícky farský úrad v Kuzmiciach, kde pôsobil už zmienených 26 rokov. Aj tu zabezpečil generálnu opravu Chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky a farskej budovy. Vyučoval náboženstvo na školách v Kuzmiciach, Brezine, Kazimíri. Odmietol tlak na spoločné užívanie chrámu v Kuzmiciach, a preto ho roku 1976 zbavili funkcie okresného dekana.  Krajský súd v Košiciach ho roku 1990 plne rehabilitoval.

V roku 1996 odišiel do dôchodku. Zostal v nepretržitom kontakte s gréckokatolíckou cirkvou. Počas svojej kňazskej služby vychoval piatich kňazov - Michala Šandora, Jána Maďorána, Slavomíra Juska, Róberta Demka a Štefana Juska. Na vysviacku čaká absolvent J. Lukáč. Z jeho farnosti sú ešte ďalší traja bohoslovci na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte v Prešove. Pri príležitosti 180. výročia vzniku Prešov-skej eparchie bol kňaz Imrich Vasilčák 25. marca 1998 menovaný sídelným biskupom mons. Jánom Hirkom za titulárneho kanonika. /Babjak, J.: Zostali verní / Poodchode do dôchodku vystriedal Imricha Vasilčáka  v kňazskej službe ThLic. Miroslav Pohár, ktorý spočiatku pôsobil vo farnosti Kuzmice ako administrátor /1996/ a odroku 1997 ako gréckokatolícky farár. Vyššie kňazské vzdelanie ThLic. nadobudol roku 2003 v Papieskej Akademii Theologicznej v Krakowie / Pápežská teologická akadémia v Krakove/. V časejeho pôsobenia vo filiálke Slivník dal vyhotoviť novú drevenú časť ikonostasu Čeľovčanovi Ščerbovi, jednotlivé ikony gréckokatolíckemu kňazovi –ikonopiscovi Mgr. Róbertovi Demkovi / Zvestovanie a tri ďalšie ikony / a Petrovi Vereščákovi zo Sečoviec /1998 –2000/. Nový ikonostas bol zaplatený z milodarov veriacich.Ich mená boli zvečnené na zadnej strane jednotlivých ikon. Farár Mgr. Róbert Demko mal rozhodujúcu zásluhu aj na vymaľovanícelej svätyne tohto gréckokatolíckeho chrámu roku 2007. Súčasne boli na vežu chrámu inštalované digitálne hodiny, ktoré venoval starosta obce Vladimír Kráľovský. Farár ThLic Miroslav Pohár bol preložený 7. júna 2008 do Sečoviec, kde pôsobí ako protopresbyter. /Schematizmus, 2008, s. 467/ Súčasne prišiel do Slivníka práve zo Sečoviec gréckokatolícky kňaz Mgr. Štefan Keruľ – Kmec, ktorý predtým pôsobil ako administrátor farností Porostov a Vyšné Nemecké /1994 – 1998/. V rokoch 1998 – 2008 pôsobil ako gréckokatolícky kňaz v Sečovciach. Pôsobil v rokoch 1998 – 2008 v Rade pre rodinu a mládež Gréckokatolíckeho apoštolského exarchátu /predseda sekcie pre mládež/. Od roku 2003 vo výbore Spolku svätých Cyrila a Metoda. V roku 2008 sa stal gréckokatolíckym kňazom v Kuzmiciach, ktorých farnosťou je aj Slivník. /Schematizmus, 2008, s. 457/ Počas doterajšieho pôsobenia v tejto farnosti sa popri dominantnej duchovnej službe venoval aj zabezpečeniu rekonštrukcie krovu a výmene strechy na gréckokatolíckom chráme /2010 /. Tým bola exteriérová i interiérová časť chrámu komplexnejšie dotvorená.

Výstavba gréckokatolíckeho chrámu v Silvaši
Celé obdobie predmníchovskej ČSR a prvého slovenského štátu chodili silvašskí gréckokatolíci na bohoslužby do Kuzmíc. Až po prechode frontu v druhej svetovej vojne sa v prvých rokoch obnovenej ľudovodemokratickej ČSR rozhodli vybudovať vlastný chrám. Výstavbu začala roku 1947 súkromná firma Frk a spol. Len základy na túto stavbu stáli vyše 100 000 Kčs. Na výstavbu chrámu každý gréckokatolík prispieval podľa svojich možností. Bokom nezostali ani miestni rímskokatolíci. Zbierky sa konali aj v okolitých obciach, ba aj v Prešovskom okrese. /KK, s. 113/

Gréckokatolíci v obci nemali jednotný názor na potrebu výstavby chrámu. Menšia časť bola proti výstavbe a štrnásť rodín dokonca na základe potvrdenia ONV v Trebišove sa pokúšalo prejsť na rímskokatolícku vieru, ale biskupstvo sa od toho dištancovalo, a preto ich zámer nevyšiel. Tento rozdielny postoj gréckokatolíckych veriacich v obci plodil mnohé ďalšie problémy a nábožensky rozdelil aj viaceré rodiny. /KK, s. 113, 114/ Gréckokatolícky chrám sa napriek uvedeným problémom podarilo roku 1949 v obci postaviť. Jeho slávnostnú vysviacku vykonal prešovský gréckokatolícky biskup mons. Pavel Peter Gojdič za asistencie kňazov zo širokého okolia. Chrám bol zasvätený Panne Márii – Matke Ustavičnej pomoci. Prítomnosť mons. Pavla Petra Gojdičapotvrdzovala, že gréckokatolíci v Kuzmiciach a Silvaši patrili už od roku 1938 pod Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove /KK, s. 113/. V tejto súvislosti venujme pozornosť šiestemu prešovskému biskupovi blahoslavenému Pavlovi Petrovi Gojdičovi, ktorý bol na vysviacke chrámu osobne prítomný. Narodil sa v rodine gréckokatolíckeho kňaza 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch. Teologické štúdia začal v Prešove a skončil v Budapešti 27. augusta 1911. Kňazské svätenie prijal z rúk biskupa ThDr. Jána Vályiho. Pôsobil ako kaplán, prefekt eparchiálneho internátu, katechéta, protokolista, archivár a od roku 1919 ako riaditeľ biskupskej kancelárie. Do Rádu sv. Bazila Veľkého vstúpil 20. júla 1922 a prijal rehoľné meno Pavel. Za apoštolského administrátora Prešovskej eparchie bol vymenovaný 14. septembra 1926. Biskupom harpašským sa stal 7. marca 1927 a konsekrovaný bol 25. marca 1927 v Bazilike sv. Klementa v Ríme. Ako apoštolský administrátor Mukačevskej administratúry na Slovensku bol tŕňom v oku vládnych predstaviteľov, a preto požiadal o abdikáciu. Pápež Pius XII. jeho rezignáciu odmietol a 19. júna 1940 ho vymenoval za sídelného biskupa Prešovskej eparchie. Výrazne prispel k povzneseniu duchovného života kňazov a veriacich, zriadil niekoľko nových farností, vzbudzoval úctu k Božskému srdcu, Najsvätejšej Eucharistii a mariánskej tradícii. V roku 1943 vyhlásil Eucharistický rok a o rok neskôr Mariánsky rok. V roku 1950, po tzv. Prešovskom sobore, bol uväznený a vo vykonštruovanom procese 15. januára 1951 odsúdený na doživotie, pokutu 200 000 Kčs a stratu občianskych práv. Zomrel v deň svojich narodenín 17. júla 1960 v leopoldovskej väznici. Pochovali ho na väzenskom cintoríne pod číslom 681. Jeho telesné ostatky boli 29. októbra 1968 exhumované a uložené v krypte prešovskej katedrály. V roku 1982 boli premiestnené do Kaplnky sv. apoštolov Petra a Pavla, do sarkofágu navrhnutého akad. maliarom Mikulášom Klimčákom. Biskup Pavel Gojdič OSBM bol 27. septembra 1990 súdne rehabilitovaný a vyznamenaný niekoľkými štátnymi vyznamenaniami. Pápež Ján Pavol II. ho 4. novembra   2001 vyhlásil za blahoslaveného na Námestí sv. Petra v Ríme. /Schematizmus, 2008, s. 47 – 48/ Bol doposiaľ jediným blahoslaveným, ktorý vstúpil na pôdu obce Slivník a jej gréckokatolíckeho chrámu. Bezprostredne po vysviackechrámu dostal hlavný kurátor Ján Sokol a jeho manželka Anna Horňáková pochvalný dekrét prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča z 25. septembra 1949, v ktorom oceňuje ichzásluhy „pri budovaní našej novej cerkvi v Slivníku“. V tomto pochvalnom dekréte ďalej uvádza: „Preto vyjadrujem Vám a Vašej manželke, Vašim deťom, ako aj Vašej dobrej matke našu úprimnú blahodarnosť a pochvalu a udeľujem svoje arcipastierske požehnanie“. Treba oceniť, že v ťažkých povojnových rokoch dokázali miestni gréckokatolíci zrealizovať túto náročnú stavbu vo veľmi krátkom čase. Mnohí z nich ešte nemali opravené ani vojnou poškodené rodinné domy. Popri hlavnom kurátorovi Jánovi Sokolovi treba oceniť aj záslužnú prácu stolára Michala Dieneša a ďalších Slivníčanov, ktorí boli vždy ochotní pomôcť. Neuplynul však ani rok a gréckokatolíci prežili jednu z najväčších tragédií v našich dejinách. V roku 1950, po známej akcii „P,“ sa gréckokatolícka cirkev dostala mimo zákona. Štátna moc orientovala gréckokatolíkov na prestup do pravoslávnej cirkvi. Gréckokatolíckeho kňaza Antona Mihaloviča, ktorý pôsobil na fare v Kuzmiciach ponechali v cirkevnej službe do konca roku 1950. V januári 1951 odmietol podpísať prestup do pravoslávnej cirkvi, a preto ho suspendovali. Skončil v českom vyhnanstve, ktoré sme uviedli vyššie. Gréckokatolícku cirkev v Slivníku prevzali do správy tamojší pravoslávni veriaci. Patrila im až do obnovenia gréckokatolíckej cirkvi v auguste roku 1968. Z gréckokatolíckych veriacich v obci prešlo na pravosláviu iba päť rodín. Prevažná časť chodila na bohoslužby rímskokatolíckej cirkvi do miestneho kostola sv. Jozefa. V roku 1968 gréckokatolícki veriaci odobrali pravoslávnym svoj chrám a slávnostne doň uviedli bývalého kňaza už staručkého Antona Mihaloviča, ktorý počas zákazu gréckokatolíckej cirkvi bol prenasledovaný a pôsobil v civilnom zamestnaní. Odovzdanie chrámu gréckokatolíkom sa v obci uskutočnilo bez konfliktov, pretože niekoľko pravoslávnych rodín nepresadzovalo násilím zachovanie chrámu vo svojom vlastníctve. /KK, s. 264/ Bezprostredne po odchode kňaza Antona Mihaloviča bol roku 1970 preložený z Dvorianok do farského úradu v Kuzmiciach ďalší z prenasledovaných gréckokatolíckych farárov – Imrich Vasilčák, rodák z Kašova. Aj jeho stíhali neblahé osudy prenasledovania po známej akcii „P“ roku 1950. Pretože pôsobil na fare v Kuzmiciach 26 rokov, venujme aj jemu našu pozornosť.