História

Slivník patrí medzi tie zemplínske obce, ktoré majú bohaté ložiská andezitu. Andezit, ktorý sa ťaží v lomoch, sa používa ako dlažobný, stavebný, štrkový a štetový kameň. Do rozsiahleho – bentonitového ložiska, hrubého niekoľko desiatok metrov, patria aj časti chotárov obcí Slivník, nižný Žipov, Kuzmice, Veľaty, Brezina a Byšta. V Slivníku vyviera alkalicko – muratická železito- bóritá uhličitá voda, ktorú možno zaradiť medzi minerálne pramene.

Archeologické prieskumy v chotári obce potvrdzujú jeho osídlenie už v mladšej dobe kamennej (neolit), ktorú je možné datovať v časovom rozmedzí 5 000 – 3 000 rokov pred našim letopočtom. Kontinuitu osídlenia tohto územia potvrdzujú aj nálezy zo staršej doby železnej ( Hallstatt), ako aj z mladšej doby rímskej.

Tento názov sa používal až do roku 1948, keď obec dostala súčasný názov Slivník. V maďarskej literatúre a prameňoch označujú Slivník ako Szilvásújfalu. Najvýznamnejším zemepánskym rodom, ktorému patrila prevažná časť majetku v obci do roku 1730 boli Ujfalussyovci. Od ich mena bol odvodený aj jeden z názvov obce Ujfaluba. Písomný prameň z roku 1598 uvádza majetkovú držbu Andreja, Františka, Gašpara, Jána a Ľudovíta Ujfalossyovcov. V druhej polovici 18. stor., presnejšie v roku 1774, získal rozhodujúci majetkový podiel v obci vplyvný rod Veeseyovcov. Na obyvateľstvo ťažko doľahli dôsledky protihabsburských povstaní v 17. storočí, keď obec bola niekoľkokrát spustošená predchádzajúcimi vojskami, najmä počas povstaní Imricha Thököliho a Františka II. Rákocziho. Mórové epidémie v roku 1663 a koncom prvého desaťročia 18. storočia vyľudnenie obce už iba dovŕšili. Potvrdzuje to súpis domov z roku 1715, podľa ktorého mala obec iba 7 opustených a 6 obývaných domácností.

Vyľudnený a spustošený Slivník bol v priebehu 18. storočia doosídlený počas slovenskej a ruthénskej kolonizácie obyvateľstvom zo severovýchodnej časti východného Slovenska (Uhorska), ktoré obsadzovala opustenú úrodnú pôdu v tejto lokalite.

V roku 1774 je uvedené majetkové vlastníctvo baróna Gabriela Splenyiho, grófa von Dernátha a baróna Vécseyho. Barón Ľudovít Vécsey mal v obci veľkostatok.

O priaznivých dôsledkoch slovenskej a ruthérskej kolonizácie nás presviedčajú štatistické údaje z roku 1787, podľa ktorých mal Slivník už 59 domov a 486 obyvateľov. Ešte presvedčivejšie ukazujú na rozmach obce štatistické výsledky z roku 1828, ktoré udávajú 73 domov a 549 obyvateľov.
Vývoj obce logicky poznačili cholerové epidémie v rokoch 1831 a 1873, ktorým podľahla časť po roľníckej revolte počas Východoslovenského roľníckeho povstania v roku 1831.

Vo vysťahovaleckých vlnách koncom 19. storočia mali značné zastúpenie aj Slivničania. Túto skutočnosť potvrdzujú aj výsledky sčítania obyvateľstva v druhej polovici 19. storočia. Keď v roku 1869 mala vtedajšia obec Ujfaluba 672 obyvateľov, tak v ďalších rokoch sa ich počet znížil na 641 (1880) a 574 (1890). Z ďalších získaných údajov vyplýva ako je uvedený v sčítaní z roku 1869. Pre porovnanie uvádzam, že v roku 1921 mal Silvaš už 715 obyvateľov, t.j. o 43 viac ako v roku 1869.

Slivník bol v priebehu celého historického vývoja poľnohospodárskou obcou. Menšia časť obyvateľov sa zaoberala drevorubačstvom a tkáčstvom. V obci boli stupy a mlyn, ktorý spracovával obilie roľníkov z najbližšieho okolia.

V rokoch prvej ČSR zaznamenáva v demografickom vývoji obec Silvaš priaznivé výsledky.

Počas obyvateľov sa mierne zvyšoval a v roku 1940 dosiahol 866 obyvateľov, čo bolo najviac v celých predchádzajúcich dejinách obce. Po II. Svetovej vojne počet Slivničanov vzrástol (1948-889obyv.), (1961 – 950 obyv.) až koncom 70. rokov (1970 – 943 obyv.) došlo k postupnému poklesu obyvateľstva, ktoré sa začalo sťahovať za pracovnými príležitosťami do miest.

V chotári obce existuje osada Birc, ktorú písomný prameň v roku 1828 uvádza, ako samotu. Tvorili ju dva domy a 16 obyvateľov. V osade sa nachádzal kaštieľ Sztárayovcov a Vécseyovcov. Začiatkom 20. storočia patrili majetky v Birci grófovi Ferdinandovi Sztáraymu a barónovi Alfonzovi Vécseymu. V súčasnosti je Birc súčasťou obce Slivník. Architektonickými dominantami väčšiny obcí boli kostoly a kúrie. Aj v Slivníku sa nachádza kúria a neogotický rímskokatolícky kostol postavený v roku 1914. V obci existoval aj starší kostol, ktorého vznik nevie určiť nik. Vie sa, že v roku 1744 barón Gabriel Splényi zobral tento kostol od stúpencov tamojšej reformovanej cirkvi a dal na jeho miesto postaviť nový kostol. Časť interiéru kostola z polovice 18. storočia sa nachádza aj v súčasnom rímskokatolíckom kostole.   

V priebehu rokov pretieklo Terebľou veľa vody, menila sa tvár obce, myslenie i konanie jej obyvateľov. Zmenil sa spôsob života, zvýšila sa životná úroveň, rozšírili sa vzdelanostné obzory.

Na každom kroku vidieť pečať práce a snáh našich predkov, dedov, pradedov. I naše skutky budú svedectvom o vzťahu k obci Slivník.