Prírodné podmienky

Na východnom úpätí Slanských vrchov, v Podslanskej pahorkatine, leží v nadmorskej výške 175 m /stred obce/ obec Slivník. Pahorkatinou pokrytou sprašovými uloženinami, na ktorej sa obec rozprestiera, pretekajú riečky Roňava a Terebľa. Slivnícky chotár, ktorý sa nachádza na ploche 1131 ha, vznikol na východnej strane odlesnením. Slivník a jeho okolie má znaky kontinentálneho podnebia s teplou, mierne suchou klímou a chladnou zimou. Prevláda tu silný a chladný severný vietor. Južný vietor je väčšinou miernejší a prináša oteplenie. Mraky a s nimi spojené dažde prináša prevažne západný vietor. Slivnícky chotár susedí s extravilánmi obcí Čeľovce, Egreš, Slanské Nové Mesto, Kalša, Nový Salaš, Slanská Huta a Kuzmice. Obec sa rozprestiera na pahorkatine Birc – Oldal, na západe sa zvažuje k lúkam, cez ktoré preteká potok Roňava /Roňva/. Od lúk stúpa terén chotára k obci. Na západ od obce územie chotára stúpa k lesom. Najväčšie stúpanie je na severozápade v smere na Kopasku a Kiržaň. Samotná obec sa rozprestiera v strede chotára v údolí potoka Terebľa, ktorý často prináša záplavové vody ohrozujúce majetok občanov. Slivníkom prechádza cestná komunikácia z Kuzmíc do Kalše, ktorá je najkratšou spojnicou z Čiernej nad Tisou do Košíc. /KK, s. 4/

Potok Terebľa preteká údolím od Kalše cez Slivník smerom na Kuzmice. Vyviera v chotári Slanskej Huty, preteká cez Nový Salaš a chotár Slanca. Tam sa otáča na juh, prechádza cez Kalšu a údolím popri mlyne vteká do Slivníka. Na okraji slivníckeho chotára, pod obcou Kuzmice, sa vlieva do Roňavy /Roňvy/. Na úbočí vrchu Kopaska vyviera potôčik Lieskový jarok zo studničky Jánova, ktorý má dĺžku asi 1900 metrov. Dnes prijal tento potok meno obce – Slivník, ale aj on je pôvodcom mnohých záplav.

Neodmysliteľnou súčasťou tunajšieho vodstva je riečka Roňava /Roňva/. Jej ľavé rameno vyviera v chotári Slančíka, pravé v extraviláne Slanského Nového Mesta. Odtiaľ preteká popri osade Genderlaz do slivníckeho chotára a popod viadukt na lúky Baririt. Koryto Roňavy sa tiahne chotárom obce až k hraniciam kuzmického chotára v dĺžke asi 3000 metrov. /KK, s. 4/

V Podslanskej pahorkatine, do ktorej patrí aj obec Slivník, sú rozšírené hnedozeme stredoeurópskeho typu s trojvrstevnými horizontmi. V priehlbinách a údoliach má obec nivné, glejové a oglejené i zamokrené lužné pôdy. Pozdĺž potokov až k podhoriu sú hrubšie piesčito – aglomerátové hliny. Z agronomickej stránky sú v chotári obce najhodnotnejšie hnedozeme, ktoré sú vhodné na pestovanie obilnín a iných poľnohospodárskych plodín. Svedectvom o historickej minulosti obce sú jej chotárne názvy. V Slivníku sa doposiaľ zachovali tieto najzaužívanejšie chotárne názvy: Peštov les, Kaňatoris, Nižné ortovisko, Pašviska, Spevavé pole, Barónske, Puckoš a iné. Dolina Semsurov má silnú žltoílovitú pôdu, ktorú v dávnejšej minulosti používali na výrobu nepálených tehál – „valkov“. Zeminu najsamprv miešali s plevami a potom ju plnili do foriem. Na slnku usušené tehly /„valki“/ boli podľa pamätníkov tvrdé ako „kameň“. Na juh od obce, v Džubakovej doline, zas kopali zeminu na výrobu pálených tehál, z ktorých stavali domy zemepáni v širokom okolí. V doline Semsurov je aj židovský cintorín. Na území obce sa nachádzajú horniny, ktoré vznikli v období mladších treťohôr. Slanské vrchy, ako vulkanické pohorie, tvoria prevažne andezity a ich tufy a tufity, ktoré majú značný hospodársky význam. Slivník patrí medzi tie zemplínske obce, ktoré majú bohaté loštrkom, aby sa znížila jeho výdatnosť. Z takto vyhĺbenej studne si obyvatelia brali minerálnu vodu na pitie i do kúpeľa. Sečovskí Židia, majitelia sódovkárne, prichádzali v rokoch 1938 – 1941 a brali vodu z prameňa do vlastnej výrobne. /Klima, 2009/ V rokoch po druhej svetovej vojne prameň poškodilo skladisko umelých hnojív JRD v jeho blízkosti. V minerálnej vode boli v tomto období namerané zvýšené hodnoty dusičnanov. Neskôr však naďalej slúžil a aj v súčasnosti slúži svojmu pôvodnému účelu. /Klima, 2009/ Budúcnosť ukáže, či obec nájde jeho vhodnejšie využitie v rámci agroturistiky.

Archeologické prieskumy

Systematický archeologický výskum sa v Slivníku a jeho extraviláne neuskutočnil. Archeologické prieskumy v jeho chotári potvrdili osídlenie už v mladšej dobe kamennej /neolit/, ktorú je možné datovať v časovom rozmedzí 5000 - 3000 rokov pred naším letopočtom. V piatom tisícročí pred naším letopočtom prechádza človek od lovu a zberu k pestovaniu obilia, domestifikácii zvierat a chovu dobytka, čím kladie základy poľnohospodárstva. Začína vyrábať kamenné hladené nástroje a vzniká hrnčiarstvo. /Čaplovič, OO T, 1982/ Práve do tohto obdobia praveku spadá doteraz známe najstaršie osídlenie územia dnešnej obce. Kontinuitu osídlenia tohto územia potvrdili aj nálezy zo staršej doby železnej /Hallstatt/, ako aj z mladšej doby rímskej /3.- 4. stor. n. l./. /VSO III, /