Slivník
obec Slivník
rozšírené vyhľadávanie

Vývoj obce do rozpadu Rakúska-Uhorska

Názov obce sa v priebehu historického vývoja menil a vyvíjal. V stredovekých písomných prameňoch možno nájsť okrem pôvodného VIFALU/ WYFALU - 1321/ aj ďalšie názvy obce - Vyfolu /Wyfolu/ a Újfalu /Nová Vieska/ /1327/ a Szílvás Ujfalu, Ujfaluba /1773/, Silwásch-Ujfalu /1786/, Szilvás-Újfalu /1808/, Szilvásújfalu /1863-1913/. Po rozpade Rakúsko-Uhorska bola obec od roku 1920 pomenovaná ako Silvaš. Tento názov sa používal až do roku 1948, keď dedina dostala súčasný názov Slivník. V maďarskej literatúre a prameňoch označujú Slivník ako Szilvásújfalu. /Majtán, M.: NOS, 1972/ Najvýznamnejším zemepanským rodom, ktorému patrila prevažná časť majetku v obci do roku 1730, boli Ujfalušiovci /Újfalussy/. Ich majetkovú držbu udáva aj archívny dokument z roku 1552, ktorý potvrdzuje, že rod Ujfalušiovcov /Újfalussy/ naďalej používal pomenovanie dediny v prídomku ako Ujafalussy zo Sylvasujfalu /Wyffalwssy de Zylwaswyffalw/. /AMK, N. S.U. 3/ Tento rod mal v majetkovom vlastníctve obce početné zastúpenie svojich členov. Svedčí o tom aj súpis z roku 1598, v ktorom je uvedená majetková držba Andreja, Františka, Gašpara, Štefana, Ladislava a vdovy po Jánovi Ujfalušim /Újfalussy/.

Na majetkovej držbe v obci sa v uvedenom čase podieľalo aj mesto Košice a študujúci Peter Görbe. /ZV, s. 112/ Východiskom pre určenie daňového bremena poddanských usadlostí bolo roku 1336 stanovenie porty /brána, kapura/. Išlo o bránu, ktorou roľník prechádzal s vozom do svojej oplotenej usadlosti. Takto bola určená porta ako celá roľnícka usadlosť, od ktorej poddaný platil daň kráľovi tri groše ročne. /Uličný, DOZŽ, 2001, s. 685/ Popri dani kráľovi odovzdávali silvašské poddanské domácnosti v 14. storočí cirkevný desiatok jágerskému biskupovi, zemplínskemu arcidiakonovi a miestnemu rímskokatolíckemu farárovi. Z desiatku, ktorý odovzdávali cirkvi, putovala jedna štvrtina miestnemu farárovi, druhá zemplínskemu arcidiakonovi a zostávajúca druhá polovica Jágerskému biskupstvu. Kráľ Karol Róbert však okolo roku 1335 povolil, aby desatina z cirkevného desiatku plynula do pápežskej pokladnice. Tak vznikli pri vyberaní tohto desiatku registre z rokov 1332 – 1337, ktoré dokumentovali vtedy existujúci stav katolíckych farností v Zemplínskej župe i v hornom Uhorsku /na Slovensku/. Vďaka týmto registrom existujú doposiaľ najstaršie údaje o silvašskej katolíckej farnosti, ktoré uvádzame v podkapitole venovanej cirkevným dejinám. Daňové súpisy poskytujú pomerne presné údaje o počte sedliackych či želiarskych domácností, ktoré odvádzali dane do kráľovskej pokladnice. Prvý takýto súpis o odvode dane kráľovi sa o Silvaši zachoval z roku 1427. Sedliacke domácnosti v dedine boli vtedy zdanené od deviatich port /porta – brána, t.j. celá sedliacka usadlosť. /Uličný, DOZŽ, 2001, s. 471/ Silvaš vtedy patril medzi stredne veľké obce Abovskej župy.

Veľkým prelomom v živoerb večejovcovte poddaných nielen v U horsku, ale aj v samotnom Silvaši Újfalu bolo roku 1514 uzákonenie večnej pripútanosti poddaného k svojmu zemepánovi a pôde, na ktorej hospodáril. Aj silvašským poddaným bola od uvedeného roku odňatá možnosť slobodného sťahovania, pričom sa zo sedliakov stali nevoľníkmi večne pripútanými k svojmu zemepánovi a pôde. Sťahovať sa mohli iba so súhlasom zemepána. Uhorský snem roku 1514 nielen nemilosrdne zúčtoval s Dóžovým povstaním, ale vypomstil sa všetkým poddaným aj zvýšením daňového bremena. Aj poddaní v Silvaši museli platiť zemepánovi peňažné i naturálne dávky /obilie, seno, hydinu a iné/ a robotnú rentu /robota na panskom/. Peňažná dávka bola stanovená - 1 zlatý /100 denárov/ od celej roľníckej domácnosti, pričom ju silvašskí poddaní splácali po 50 denárov na Michala /29. 9./ a Juraja /24. 4./. /Uličný, DOZŽ, 2001, s. 687/ Polovičné, štvrtinové či osminové poddanské usadlosti platili úmerne nižšiu peňažnú dávku. Naturálne deviatky po roku 1514 sa okrem už spomínaných zvýšili aj o niektoré nové, ktoré si zemepáni často podľa pomerov v dedine aj upravovali. Všeobecne bolo zaužívané, že roľnícke domácnosti dávali zemepánovi mesačne jednu kuru, na Turíce a na Martina po husi. Každých desať roľníckych domácností odovzdávalo na Vianoce zemepánovi jedného brava. /Uličný, DOZŽ, 2001, s. 687/ Všeobecne stanovená robotná povinnosť spočívala v tom, že jeden deň v týždni musela jedna osoba z každej roľníckej domácnosti v obci pracovať na majetku zemepána. Silvašskí a iní starostovia boli počas výkonu svojich funkcií zbavení povinností platiť peňažné dávky, deviatok, desiatok a nevykonávali ani robotné povinnosti. Boli v porovnaní s ostatnými poddanými hospodársky zvýhodnení, a preto bol o ich úrad v každej dedine veľký záujem. Práve v tejto zložitej hospodárskej situácii sa pravdepodobne v Silvaši okolo roku 1550 narodil Imrich Anderko, ktorý v prídomku používal prímenie Újfalvi /Úyfalvi Anderko Imre/. Bol by to nesporne doposiaľ najstarší menovite známy Silvašan. Študoval na reformovanom lýceu v Sárospataku, neskôr vo Wittenbergu a Weidelbergu /Nemecko/.Po skončení štúdia odišiel z Nemecka do Švajčiarska, Francúzska, Holandska a Anglicka. Tam sa stretol s vedátormi a reformovanými kňazmi, ktorí významne ovplyvnili jeho odborné i duchovné smerovanie. Po návrate do U horska pôsobil ako riaditeľ Reformovaného lýcea v Debrecíne, neskôr ako tamojší kňaz a dekan reformovanej cirkvi. Z Debrecína sa presťahoval do Nagyváradu, kde pôsobil tiež ako reformovaný kňaz – dekan. Počas pôsobenia v Nagyvárade sa dostal do konfliktu s debrecínskym reformovaným biskupom Lukáčom Papom Hodászim /Hodászi Pap Lukács/, ktorý dosiahol jeho odsúdenie ako buriča proti cirkevnému poriadku. Zbavili ho aj šľachtického titulu, prímenia Ujfalvi i ďalších hodností, odsúdili na trest smrti, ktorý neskôr zmenili na väzenie a za Gabriela Bethléna na vyhnanstvo v Moldave. Jeho rehabilitáciu dosiahla reformovaná cirkev až po takmer tridsiatich rokoch. Imrich Anderko Ujfalvi /Uyfalvi Anderko Imre/ zanechal rozsiahle dielo, ktoré tvoria náboženské piesne, kalendáre, bibliografia stredovekej literatúry i učebnice, z ktorých sa žiaci učili ešte koncom 18. storočia.

Mal troch bratov – Gašpara, Jána a Demetera. Gašpar za hrdinstvo v boji proti Turkom dostal od cisára Leopolda I. 22. septembra 1668 pre svoj rod predtým stratený šľachtický titul. Meno Ujfalvi však už rodu vrátené nebolo. Zomrel bez potomkov. Ján obchodoval s hovädzím dobytkom. Vnuk Demetera – Peter bol dvorným sudcom, zástupcom abovského župana. Z dediny Silvaš sa rodina odsťahovala okolo roku 1600. Potomstvo tohto rodu žije v súčasnosti v Hajdubőszőrmény /Maďarsko/. /Informácie získané od žijúcich členov rodu Uyfalvi z Maďarska/ Pod vplyvom rôznych historických udalostí sedliackych rodín nielen v Silvaši, ale aj v celej župe, ubúdalo.

Dokazujú to aj daňové súpisy z rokov 1567 a pomník álmosa1582. Podľa prvého z nich zaplatili tamojšie sedliacke domácnosti okrem richtárovej daň od 7,5 porty, pričom pozemky ďalších dvoch usadlostí boli opustené. Zo súpisu vyplýva, že ďalších päť domácnosti bolo želiarskych a dve si stavali domy. Dedina sa však nerozširovala. Potvrdzuje to daňový súpis z roku 1582, podľa ktorého boli tamojšie domácnosti zdanené iba od siedmich port. /Uličný, DOZŽ,2001, s. 471/ Na rozhraní 16. a 17. storočia patril Silvaš medzi stredne veľké dediny Zemplínskej župy. Žilo v ňom prevažne poddanské, ale aj zemianske a farské obyvateľstvo. Roku 1600 mala táto dedina dvadsať poddanských domov, dve kúrie patriace tamojším zemianskym rodinám, ale aj kostol, faru a školu. /Uličný, DOZŽ, 2001, s. 471/ Ani Silvaš neobišli tragické udalosti, ktoré postihli obyvateľstvo Zemplína. V roku 1663 vykynožila časť obyvateľstva obce morová epidémia. Z juhu Ruska sa šíriaca cholera neobišla v roku 1831 ani Silvaš a nemilosrdne kántrila obyvateľstvo dediny. To sa pod vplyvom „travičskej legendy“ obrátilo proti zemepánom a zdravotnému komisárovi, ktorých vinilo z toho, že uskutočnenými hygienickými opatreniami trávia ľudí. Roľnícka revolta mala aj sociálny aspekt, ktorý sa prejavil v nastolení požiadavky zrušenia poddanstva. Dedinu neobišla ani ďalšia cholerová epidémia, ktorá Zemplín postihla v roku 1873. Aj ona priniesla smrť do mnohých silvašských rodín, ktoré sa z tejto tragédie len ťažko spamätávali. /ZV, s. 112/ Ukázalo sa, že obyvateľstvo obce neničili len nezmyselné vojny, ale aj epidémie s tragickými následkami. Po vymretí Ujfalušiovcov v mužskej vetve roku 1730 nadobudol ich majetky gróf Brankovič /Brankovich/ a po ňom barón Špléni /Splényi/, Bernáth, Olchváry a Šoltész. /ZV, s. 112/ Z ďalších majetkových súpisov vyplýva, že pozemkový majetok v Silvaši /Szilvás/ bol značne rozdrobený. Najväčšie majetkové vlastníctvo roku 1774 v dedine mali: barón Gabriel Špléni, Andrej Ečedy /Ecsedy/, Adam Nevický /Nyeviczky/, neskôr rodina grófa Van Dernátha a barón Ladislav Véčej /Lajos Vécsey/. /ZV, s. 112/ Rod Špléniovcov /Splényi/ prišiel do U horska v 16. storočí pravdepodobne z Tirolska. Jeho predstavitelia Gabriel /Gábor/ a Anton /Antal/ dostali 2. februára 1735 šľachtický titul - barón. Anton /Antal/ však zomrel roku 1762 a majetok v zemplínskych obciach Silvaš, Kuzmice /Kozma/ a ďalších obciach spravoval Gabriel Špléni /Splényi Gábor/. /ZV, s. 540/ Aj zemepanský rod Bernátovcov /Bernáth/ patril k významným vlastníkom majetkov v  Zemplínskej župe. Erb dostal už roku 1563 od panovníka Ferdinanda I. z rodu Habsburgovcov. V 18. storočí mal tento rod majetkovú držbu v Zombore, Bányapataku, Zemplínskom Branči /Barancs/, Hrčeli, Lastovciach /Lastócz/, Plechoticiach /Pelejte/, Silvaši /Szilvás Újfalu/, Stankovciach /Stankócz/, Sirníku /Szirnyeg/, Zemplínskom Jastrabí /Jesztreb/ a ďalších obciach. /ZV, s. 525/ Poddanské usadlosti platili daň kráľovi, ktorá sa sústavne zvyšovala. Cirkvi odovzdávali desiatok, t.j. desiatu časť z každoročnej úrody obilia a sena. Pracovali tiež na cirkevných pozemkoch. Aj zemepáni dostávali tiež  desatinu z úrody obilia, sena, hydiny, konopnej priadze, domáceho plátna a iných produktov. Poddaní vykonávali v priebehu roka pre zemepána požadované práce so záprahom či bez záprahu, hlavne pri orbe, sejbe a žatve. Želiarske rodiny s domácnosťami boli chudobnejšie ako sedliacke. Spravidla mali malý kúsok poľa, kravu a hydinu. Ich povinnosti voči zemepánom a cirkvi boli nižšie, ako u celých sedliackych usadlostí.

Zaujímavý je aj poznatok, že Szilvás Újfalu sa zaradil medzi zemplínske vinohradnícke obce už koncom 15. storočia. Správa o tamojších viniciach sa zachovala v archívnom dokumente z roku 1493. /Uličný, DOZŽ, s. 471/ Rozhodujúci podiel na majetkovejpomník dyoníza držbe v druhej polovici 18. storočia nadobudol vplyvný rod Večejovcov /Vécsey/, ktorý si ho udržal až do roku 1928. Večejovci /Vécsey/ boli v U horsku vplyvným barónskym rodom, ktorý mal majetky v Sabolčskej /Sabolcs/, Gemerskej, Abovskej a Zemplínskej župách. V 18. storočí mali v Zemplínskej župe majetkovú držbu v Strede nad Bodrogom, Bodrog- Vécs, Silvaši /Szilvás/, Golope a inde. /ZV, s. 543/ Na obyvateľstvo ťažko doľahli dôsledky protihabsburských stavovských povstaní v 17. storočí, keď obec bola niekoľkokrát spustošená prechádzajúcimi vojskami. Už po vystúpení Štefana Bočkaja /István Bocskay/ boli tamojší sedliaci a želiari roku 1610 zdanení iba od 1,75 porty. Po ďalších protihabsburských stavovských povstaniach ich zdanili roku 1635 len od jednej porty. Ešte hrozivejšie následky pre dedinu mali povstania Imricha Tököliho a Františka II. Rákociho /II. Ferenc Rákóczi/. Drancovanie vidieka malo nepriaznivý vplyv na rozvoj poľnohospodárstva a populačný vývoj dediny. Mnohé sedliacke hospodárstva spustli a zostali neobývané. Pri sčítaní roku 1715 mal Silvaš iba šesť obývaných a tridsaťpäť opustených domácností. /VSO, III, s. 52/ Morová epidémia v roku 1663 a koncom prvého desaťročia 18. storočia /1708/ vyľudnenie obce už iba dovŕšili. Na opustené hospodárstva zemepáni dosadzovali nových poddaných, alebo im ich prenajímali za kvintu, t.j. jednu pätinu úrody. Vyľudnený a spustošený Silvaš bol v priebehu 18. storočia dosídlený počas ruténskej kolonizácieobyvateľstvom zo severovýchodnej časti  východného Slovenska /horného Uhorska/, ktoré obsadzovalo opustenú úrodnú pôdu v tejto lokalite. O priaznivých dôsledkoch ruténskej kolonizácie presviedčajú štatistické údaje z roku 1787, podľa ktorých mal Slivník už 59 domov a 486 obyvateľov. Ešte presvedčivejšie ukazujú na demografický vývoj obce štatistické výsledky z roku 1828, ktoré udávajú, že dedinu tvorilo 73 domov a 549 obyvateľov. /VSO, III, s. 52/

Obec

Mobilná aplikácia

Sledujte informácie z nášho webu v mobilnej aplikácii - V OBRAZE.
Voľne k stiahnutiu:

Pranostiky

Pranostika na akt. mesiac

Novembrový sneh keď za niekoľko dní poleží, potom prejde, lepšie hnojí ako hnoj.

Pranostika na akt.deň

Akže je Martin mračný vo dne i v noci, ľavná zima i na Vyšnej Boci.

Kalendár akcií

Po Ut St Št Pia So Ne
28 29 30 31 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 1

MAS Roňava

MAS Roňava

Kontakt

Obec Slivník
Hlavná ulica 9/29
076 12 Slivník

 

Telefón: 056 6791309
Fax: 056 6687280

Starosta obce:
Ing. Ján Michalko
Tel: +421 905 597 939
Email: slivnik@slivnik.sk

Úradné hodiny

Pondelok: 08.00 – 12.00 13.00 – 16.00
Utorok: 08.00 – 12.00 13.00 – 16.00
Streda: 08.00 – 12.00 13.00 – 16.30
Štvrtok: 08.00 – 12.00 13.00 – 16.00
Piatok: 08.00 – 12.30